Pravda môže byť oslobodzujúca

Pekný nedeľný podvečer Vám všetkým prajem,

ako ste prežili víkend? Dúfam, že bol skvelý a máte plno síl na nový pracovný týždeň. Chcete vedieť, čo som robila ja? Prečo som tu nebola? Nuž.... Môj argument Vám možno bude pripadať spočiatku neuveriteľný.... 

V piatok mi Adam volal niečo pred obedom a vravel, nech nám zbalím veci, že ideme na víkend preč. Najskôr som bola prekvapená, takýto nápad som z jeho strany nečakala. Tak som začala so zdvihnutým obočím baliť potrebné veci na dve noci. Napäto som ho čakala (takmer som zabudla nato, ako veľmi sa na neho hnevám). Keď prišiel domov o piatej, nabalili sme auto s vecami a vyrazili. Stále mi nechcel povedať kam ideme, tak som čakala a ďalej sa s ním nebavila (stále som držala bobríka mlčanlivosti). Aj mi napadlo, pravdu povediac, že ak by ma chcel zakopať niekde v lese, nežiadal by, aby som zbalila oblečenie (jedine, že by mi kázal prezliecť sa na tú smrteľnú príležitosť)... Tak som sa prestala obávať a nechala sa unášať jeho spontánnym plánom (všetko by bolo omnoho krajšie, keby som do neho bola stále slepo zamilovaná). Celú cestu sa usmieval po pod fiktívne fúzy a mal v očiach zbesilý výraz. Keď sme zaparkovali pred hotelom, kde sme sa prvýkrát milovali, došlo mi, že si ma chce udobriť (to som mu o smskách ešte nič nepovedala). 

"Tak? Čo povieš?" spýtal sa ma víťazoslávnym výrazom, akoby ma celé jeho chabé gesto malo dostať na lopatky.

"Čo mám povedať?" nechápte ma zle.... Ale tento scenár by sa skôr hodil do inej atmosféry. A medzi nami bolo dusno už pár dní.

Videl na mne, že nie som z jeho úletu na mäkko, tak nám začal rezignovane nosiť tašky k recepcii. Ako sa ukázalo, zajednal nám dokonca tú istú izbu, ako to urobil pred (asi) dvoma rokmi. Samozrejme, pochytila ma nostalgia. Pozerala som na izbu s nehou. Cítila som sa však zmätene. Pocity radosti a krásnych spomienok prebíjali nové, negatívne. 

"Poď ku mne." nevzdával sa a pritiahol si ma k sebe. Začal ma bozkávať na krku, hladiť po celom tele. Na chvíľku som sa nechala strhnúť momentom, no v zápätí som sa mu vytrhla zo zovretia.

"Nechaj ma!" vyletelo zo mňa skôr, než som to dokázala ovládnuť. Odstúpila som od neho, akoby ma pálil. 

"A dosť. Čo sa ti porobilo? Už tri dni si divná. Nemôžem sa ťa dotknúť, nekomunikuješ so mnou... Čo som spravil?!" hneval sa na mňa a to ma ešte viac rozhnevalo. Čo si myslí o sebe?!! JA som tu tá  čo má PRÁVO sa HNEVAŤ!!!!

"Čo si spravil?! To, že si pretiahol tú chuderu sa ti máli?!!! Tak vieš čo? Prečítaj si smsky z toho obdobia a potom sa ma skús ešte raz spýtať, čo si spravil!!!!" jačala som na neho vo výbuchu všetkých potláčaných emócií. Mala som dojem, že po vypovedaní všetkých slov som sa mohla konečne po čase opäť nadýchnuť.... Lapala som horlivo po dychu, hruď sa mi energicky dvíhala, kým tá jeho prešla z útoku do obrany. Naštvaný výraz v jeho tvári nahradil, ani neviem aký. Bola to zmes strachu, viny, hnevu, ľútosti,....

Pomaly si sadal na posteľ. Priam som videla všetky jeho myšlienky prúdiť po jeho mysli.

"Ja... Vravel som ti, že sa to stalo. Priznal som sa. Čo čakáš odo mňa?" spýtal sa ma, ale znel ubolene. Akoby už dávno oľutoval svoje činy. Akoby som mu opäť pripomenula to, na čo sa všemožne snažil za ten čas zabudnúť. Pri pohľade na neho mi začali stekať slzy po tvári. Bolo mi smutno. Ale zrazu nie preto, čo ma dovtedy štvalo. Dôvodom bola ľútosť nad tým, že sme sa dopracovali až sem. Že sme sa napriek všetkému zlému, čo sa nám prihodilo dostali až sem a ja sa idem vŕtať v minulosti. A načo?? Nie som bez viny. Správala som sa rovnako zle. Ak nie horšie. Prečo ho idem trestať, keď on mi dokázal odpustiť? Prečo mám na to väčšie právo než on? Zrazu mi nič nedávalo zmysel. Chcela som ho len objať. 

"Neviem... Myslela som, že som sa s tým zmierila, ale neide mi to. A keď som videla tie smsky, čítala tvoje vyznania lásky, a všetko.... Nemyslela som si, že ma v živote môžu tak zabolieť slová...." začala som mu vysvetľovať, čo som sama ťažko chápala a vedela pomenovať. Pokračovala som: "Chcem byť s tebou. Po tom všetkom si tu pri mne, zobúdzam sa pri tebe. Nechcem o to prísť, ale potrebujem čas to spracovať. Potrebujem počuť, že pre teba nič neznamenala. Že mi už takto nikdy neublížiš..." Plakala som. Hoci mi to bolo trápne a pri spomienke na tú situáciu krútim hlavou. 

"Nič pre mňa neznamenala. Myslel som si, že to vieš. Hneval som sa na teba, lebo si stále nebola moja. Chcel som ťa vytrestať, až sa mi to vymklo z rúk... Ak je v živote vec, ktorú budem navždy ľutovať, je to presne ten okamih, kedy som si myslel, že môžem byť šťastný s inou." pozeral na mňa a videla som, že mi neklame. Veď ja som vždy cítila, že som pre neho výnimočná. Vždy.... Tak prečo som sa nechala zneistiť? 

Začala som ho bozkávať, on si ma pritúlil a stískal. V ten večer sme z izby ani nevyšli. Prežili sme rovnakú noc ako vtedy pred dvomi rokmi.....
Ženy moje, vidím, že návštevnosť tohto príspevku je parádna, z čoho sa veľmi teším a ďakujem Vám za podporu :-) Veľmi by som ocenila, keby ste dali "like" pod každý príspevok, ktorý sa Vám páči :-) Pusu posielam.